Zrodenie Fénixa

Svit mesiaca osvetľoval rad náhrobných kameňov. Pôsobili ako stráž v nablýskanej zbroji. Kdesi z diaľky sa ozvalo vlčie zavýjanie. Nič tak neobvyklé, toto miesto bolo totižto obkolesené stromami, ktoré sa rozrastali do hustého lesa. Tvorili tak prírodnú bariéru a starý cintorín chránili pred nohou bezbožníka.

V tráve sa mihla užovka. Jej šupinaté telo prilákalo pohľad mladej dievčiny sediacej na starej lavičke z dreva. Chvíľu hada pozorovala, potom sa opäť zadívala do neurčita - pred seba. Dlhé ryšavé vlasy pôsobiace skôr krvavým dojmom povievali v letnom vetríku. Nohou kreslila do hliny neurčité obrazce. Už sa to blíži. 

Spevokol cvrčkov odrazu stíchol. Aj vietor prestal pofukovať. Na oblohe sa vynorilo stádo oblakov rôznych tvarov. Dievča si zatienilo oči pred jasnou lunou a zdvihlo hlavu k nebu. Usmialo sa.

Tak to má byť.

Po oblohe sa naháňali rôzne zvieratká, kde-tu sa mihol neidentifikovateľný zmutovaný tvor. Mesiac očervenel. Celé nebo horelo. Bolo v jednom plameni. Zelené oči sa rozšírili úžasom. Sálalo na ňu neuveriteľné teplo. Začal pršať popol. S ľahkosťou dopadal na zem, na kučeravé hrdzavé vlasy a na mohyly pozostalých.

Prichádza.

Dievčina vstala. Tmavé šaty sa pohli smerom k plotu. Odrazu ju schytil do pazúrov pocit nepopísateľného strachu. Dusil ju, ťažil na hrudi. Tep si cítila až v spánkoch.

Bude to bolestivé?

Zem zadunela a silný vietor rozvíril popol. Tancoval posvätný Tanec smrti, krúžil nad zemou a volal všetkých mŕtvych do posmrtného divadla. Z hrobov začali vyletovať svetelné gule. Nie veľké, nie malé. Vyzerali ako svetlušky v magickú noc. Zhŕkli sa vo víre a krúžili s ním. Dievča vstúpilo bosou nohou do pohybujúce sa popola. Ten, ako na jej povel, otvoril bránu do svojich útrob. Keď bola dnu celá, vír sa opäť roztočil. Orby skoro iskrili, energiu bolo cítiť všade navôkol. Stromy šušťali, i keď bolo bezvetrie.

Dievčina zavrela oči a posledný krát si niečo zaželala.

Z temnej červenej oblohy spustil sa záblesk plameňov do víru tanečného. Orby vzplanuli, popol sa rozsypal. Iba zelené oči sa v ohnivých bolestiach prižmúrili. Nakoniec roztiahla ruky, z ktorých vyrástli ohnivé krídla a s revom plamenným vzniesla sa k oblohe.

Ranné lúče čerstvo zobudeného slnka osvetlili tmavé zákutia cintorínu obkoleseného zástupom stromov. Dopadli na náhrobné kamene, od ktorých sa odrazili do výšin.

Kdesi na oblohe mihol sa oheň s ryšavou hrivou plameňov.



**Iba upozornenie, poviedky nebudem zaraďovať do žiadnych rubrík. Celý zoznam poviedok nájdete v menu pod "Burning-Stories"**