Päť riadkov

Verili by ste tomu, aké je ťažké opísať v knihe (poviedke, príbehu...) sex?
Znie to veľmi banálne a možno aj trápne. Ale nad piatimi riadkami som presedel skoro dvadsať minút. Za dvadsať minút mám napísanú napríklad jednu celú báseň, stranu (a možno aj viac) z poviedky a tak rôzne...
Nepáči sa mi to, nebude sa mi to asi páčiť nikdy. Ale do kontextu to pasuje a celá kapitola týmto získava veľmi smutnú atmosféru. A aby ste neboli ukrátení, o kúsok deju sa podelím. Ale sexuálnu časť vynechám, lebo sa za ňu hanbím =D (niektorí to už možno poznáte, kto ste čítali môj veľký príbeh na pokračovanie, čo som kedysi dával na blog)
Vážte si úryvok z knihy, ďalší bude už len ťažko, skôr vydám knihu, ako sem zas čosi hodím.

...

„Charlie...“

Otočil sa. Nemohol uveriť vlastným očiam. Pred ním stála Ellen. Nebola však v takom zúboženom stave, v akom ho chodievala navštevovať po svojej smrti. Vyzerala nádherne, skoro tak, ako keď ju videl naposledy. Jej havranie vlasy boli dokonalo učesané, pleť krásna a žiarivá, bez kvapiek krvi. Na sebe mala starú, kockovanú košeľu – presne takú, v akej umrela. Ale nebola vôbec špinavá od zeme ani od krvi, ruky nemala dolámané na všetky strany. Bola krásna, žiarila, skoro ako anjel. Charliemu sa prudko rozbúchalo srdce. Sníva sa mu? Kde to je? Čo sa deje? No bol presvedčený, že ak toto je Krajina zatratených, tak s Ellen by tu chcel prežiť večnosť. Prebudili sa v ňom staré spomienky. Teplo sa mu rozlialo po celom tele. Pomaly k nemu pristúpila. Zacítil vôňu. Presne takú, ako keď sa k nemu vtedy prvýkrát pritúlila. Chytila ho za ruku. Pokožku mala jemnú. Na Charlieho prekvapenie nebola chladná. Cítil, ako jej v žilách prúdi krv... Ale ona predsa nežije! Chvíľu na ňu pozeral. Bola presne taká istá, ako keď žila. Čo ak je stále živá, ale v nejakom inom svete? Čo ak žije v úplne inej dimenzii a teraz sa tu, na hraniciach Charlieho a Elleninho sveta, stretli? Chvíľu len tak obaja stáli a pozerali na seba. Potom Charlie urobil krok v pred a silno ju objal. Ucítil na chrbte jej ruky.

„Ellen! Ako veľmi si mi chýbala!“ Mal pocit, že horí. Ten plameň bol tak krásny. Príjemne teplý a priateľský. Nechcel sa vrátiť. Už nikdy viac. Keby musel s Ellen večne putovať, tak zájde trebárs až na koniec galaxie, nebude piť, ani jesť. Nemusí ani dýchať.

...

...

Kdesi z diaľky začul svoje meno. Približovalo sa.

„Charlie!“ Kričala. Konečne sa nadýchol. Konečne ju počul. „Ty nie si mŕtvy, vidím tú auru okolo teba! Počuješ? Je jasná a je správnej farby!“

„A... auru? Ako vieš, aká je tá správna farba?“ Tie slová sa niesli z jeho úst, no jemu to pripadalo, ako keby ich počul z kopcov z diaľavy. Zarazil sa. Čo tam po aure? Je tu mnoho nezodpovedaných otázok a on sa pýta na auru. Ako keby ho to nejako zaujímalo. Sčasti ho to zaujímalo. Podvedomie mu však kričalo, že tu neostane večne a času je málo. „Nechaj auru tak. Musím sa ťa spýtať na toľko vecí.“ Dodal.

„Pýtaj sa ,láska, pokiaľ tu ešte si. Možno sa za chvíľu vrátiš.“

„Vôbec neviem, kde mám začať. Tak dlho som ťa nevidel. Chcel by som vedieť toho tak veľa. Chcel by som vrátiť čas a nikdy ťa neopustiť. Keby som nebol odišiel domov, určite by...“

To mu už Ellen priložila ukazovák na pery a utíšila ho. Pristúpila k nemu ešte bližšie a pobozkala ho.

„Charlie, ani nevieš, ako veľmi ťa milujem.“

„Ellen...“ Odpovedal Charlie zlomene a chytil ju okolo pásu. Pritiahol si ju bližšie a začal ju bozkávať na ústa, na krk. Pomaly jej rozopínal každý gombík z kockovanej košele, až jej ju celú vyzliekol. Zahľadel sa na ňu. Stála pred ním, pohrávala sa s vlasmi, ako malé, hanblivé dievčatko. Jej plné prsia osvetľovali malé svetielka, za ňou sa rozprestierala čiernočierna tma, takže pôsobila skoro ako modelka.

O chvíľu už ležali obaja nahí ďalej od osvetlenej dráhy. Hladil ju po celom tele, nemohol uveriť, že je vedľa neho, nemohol uveriť tomu, že ju drží v náručí, že sa s ňou pohráva. Tak dlho s ňou nebol... celú večnosť.

...

A tu nasleduje päť riadkov.

Krásna láv story, no nie? Síce z toho nikto ničomu nerozumie, lebo z kontextu je to vytrhnuté a iba ťažko pochopiteľné, ale to vôbec nevadí.  

A ešte čosi... konečne som našiel vhodných kandidátov, ktorí budú zastupovať moje myšlienky a obrazy v mojej hlave, takže ak sa mi to podarí nakresliť a bude to vyzerať dobre, tak sa aj dozviete, ako Charlie (a poprípade mám ešte aj Jonathana) vyzerá. Eh... aj tak ste mimo, to je jedno. 

Ale päť riadkov ma zabilo a totálne vyčerpalo, takže v tomto momente idem spať.

Nech žije asexualita!